Kaplnka sv. Vendelína s pálfiovskou hrobkou

Smolenická rodinná hrobka s Kaplnkou sv. Vendelína je datovaná nápisom na fasáde kaplnky, ktorý hlása: Na večný odpočinok sebe i svojim. Jozef Pálfi gróf z Erdődu. 1896. Rodinnú hrobku začal Jozef Pálfi (1853-1920) budovať v roku 1894 na mieste staršej kaplnky z 18. storočia, ktorá bola zasvätená tiež sv. Vendelínovi a pochádzala ešte z čias vlastníctva Smolenického panstva Erdődyovcami. Jozef Pálfi nechal túto kaplnku zbúrať a podľa nej postavil kaplnku novú, navyše s hrobkou pre členov svojej rodiny. Miesto grófskej hrobky je vybrané veľmi dômyselne, na konci cintorína na vyvýšenine priamo oproti Kostolu Narodenia Panny Márie tak, aby kaplnka cintorínu dominovala. Výrazné miesto, ktoré Kaplnka sv. Vendelína zaujíma, možno interpretovať ako vyjadrenie zvrchovanosti Pálfiovcov nad obyvateľmi Smoleníc, aby tak grófska rodina symbolicky i po smrti držala ochrannú ruku nad svojimi bývalými poddanými.
Priestor okolo pálfiovskej hrobky dodnes nesie znaky parkovej úpravy, ktorá bola v 19. storočí chápaná ako dôležitá súčasť miesta posledného odpočinku. Hrobky predkov boli totiž šľachtou chápané ako miesta rodinných návštev, kde sa stretávala minulosť rodu (mŕtvi predkovia) s jeho súčasnosťou (dospelí potomkovia) i budúcnosťou (nedospelé deti). Boli častým cieľom vychádzok žijúcich členov rodu a bežnou súčasťou života potomkov, o čom svedčia i kamenné lavičky umiestnené po stranách kaplnky. Pokoj zosnulých strážia štyri sochy mníchov v nadživotnej veľkosti, ktoré nechal staviteľ hrobky do Smoleníc priviezť z areálu zaniknutého františkánskeho kláštora sv. Kataríny pri Naháči, z veže kláštorného kostola. Ide o plastiky štyroch františkánskych svätcov, dnes možno určiť už len dvoch z nich: sv. Antona z Padovy a sv. Františka z Assisi.
Pre Jozefa Pálfiho bola hlavnou motiváciou budovania hrobky s najväčšou pravdepodobnosťou smrť jeho matky Paulíny Pálfiovej, rod. Wilczekovej (1829-1894), ktorá zomrela v dolnorakúskom Payerbachu a tam bola i dočasne pochovaná. Jej telo bolo do Smoleníc prenesené po dokončení hrobky a Paulína sa tak stala prvou členkou grófskej rodiny, ktorá našla v hrobke miesto posledného odpočinku. Ako druhé spočinulo v hrobke telo Jozefovho otca grófa Mórica Pálfiho (1812-1897), významného uhorského politika, konzervatívca a vojaka. Bojoval v mnohých bitkách, získal hodnosť podmaršala a vlastnil husársky pluk. V rokoch 1861-1865 zastával funkciu uhorského miestodržiteľa. Móric zomrel v Kaltenleutgebene neďaleko Viedne a pochovaný bol so všetkými poctami v Smoleniciach. Ďalší veľký pohreb sa konal 26. marca 1924, keď bolo do hrobky slávnostne pochované telo jej samotného budovateľa Jozefa Pálfiho, ktorý zomrel v roku 1920 vo švajčiarskom Davose. Jozef ešte počas života svojho otca Mórica prevzal správu Smolenického panstva a jeho pôsobenie je späté predovšetkým so založením Chemickej továrne Jozefa Pálfiho v Smoleniciach, ktorá sa zaoberala destiláciou bukového dreva. Jozef vyštudoval polytechniku a hospodárske vedy vo Viedni, bol príkladným hospodárom a ekonómom.
Ešte ako slobodný mladý muž precestoval Arábiu, Sudán, Etiópiu a spolu so svojím strýkom a neskorším svokrom sa zúčastnil i rakúsko-uhorskej expedície k severnému pólu. V roku 1902 bolo v hrobke pochované telo Stanislava Pálfiho, Jozefovho treťorodeného syna, ktorý žil iba dvadsaťsedem dní.Smolenice sú miestom posledného odpočinku i dvoch Jozefových sestier: v roku 1930 po dlhej a ťažkej chorobe zomrela vo Viedni jeho staršia sestra, Irma Pálfiová (1852-1930). Jej pohreb sa v Smoleniciach konal 28. mája. Angažovala sa vo sfére charity a starostlivosti o ranených a zajatých v prvej svetovej vojne. Jej činnosť bola krátko pred smrťou, 12. apríla 1930, ocenená udelením rakúskeho štátneho vyznamenania. „Každému bola táto stará dáma s priateľskými očami a jemnou tvárou symbolom materinskej lásky," napísali po Irminej smrti rakúske noviny.
15. februára 1936 bolo do grófskej hrobky uložené ako posledné telo Terézie Pálfiovej (1856-1936), Jozefovej mladšej sestry, ktorá zomrela slobodná vo Viedni. Terézia Pálfiová bola dvornou dámou princeznej Štefánie Belgickej, manželky tragicky zosnulého následníka habsburského trónu, korunného princa Rudolfa. Smrťou bývalej dvornej dámy sa akoby skončili časy aristokracie na Slovensku, ktorá po skončení druhej svetovej vojny opustila nielen naše územie, ale vymizla i z myslí ľudí, s ktorých krajom bola zrastená. Rovnaký osud postihol i Pálfiovcov. Ich životy v Smoleniciach pripomína i táto kaplnka s hrobku, kde títo aristokrati ducha odpočívajú dodnes. So všetkým, čo v prospech tohto kraja urobili i s chybami, ktorých sa počas života dopustili...



Kaplnka Nanebovstúpenia Pána

Jednopriestorová stavba zaklenutá valenou klenbou s hlbokými, ostrými lunetami pochádzajúca z konca 17. storočia. Objekt má na východnej strane predstavanú sakristiu. Na kaplnke sa striedajú umelecké prvky z rôznych slohových období pretože bola prestavovaná v roku 1882. Dala ju postaviť zemianska rodina Fereničová. Neskôr ju zdedili Erdödyovci. Pod kaplnkou je krypta. Vstupný renesančný portál v minulosti zdobil erb Erdödyovcov a niku nad ním pieskovcová socha Madony z renesancie resp. skoršieho obdobia. Pôvodný oltár kaplnky pochádzal zo zrušeného františkánskeho Kostola sv. Kataríny pri Dechticiach, rovnako ako organ, lavice i ostatné súčasti zariadenia. V interiéri sa zachoval dodnes iba nádherný organový parapet, bohužiaľ bez organového prospektu.